Obec Lúka

Oficiálna web stránka obce

Dnes je , meniny oslavuje

skenfrdehuru


     Územie chotára obce Lúka je jedným z najkrajších kútov Považského Inovca. Jeho najcharakteristickejšou časťou sú Tematínske kopce so svojou dominantou – Tematínskym hradom. Intravilán obce leží na prehorí Považského Inovca v blízkosti ľavého brehu rieky Váh. Stred obce sa nachádza v nadmorskej výške 198 m.n.m. Najnižšie miesto chotára je položené v 167 m.n.m. a najvyššie siaha do výšky 680 m.n.m.1
Lúka je vzdialená 10 km na severovýchod od Piešťan a 14 km jeho východne do Nového mesta nad Váhom.

Z geologického hľadiska je lúčanský región reprezentovaný hlavne vápencami a karbonatickými zlepencami až hrubozrnnými pieskovcami ktoré prechádzajú do hrubo lavicovitých, žltohnedo navetrávajúcich piesčitých vápencov s vtrúsenými numulitmi a zrnkami kremeňa. Pod neogénom ( mladší útvar treťohôr ) pokračujú asi do oblasti Piešťan.
V malebnom prostredí lúčanskej doliny a kopcoch okolo nej sa nachádza množstvo zaujímavej flóry a fauny. Štátna prírodná rezervácia Tematínske kopce bola vyhlásená Ministerstvom kultúry SSR v roku 1976 a so svojimi 60 hektármi sa zaraďuje medzi štyri najzaujímavejšie oblasti tohto typu v Európe. Rozprestiera sa od nivy rieky Váh až po zrúcaniny hradu Tematín. Je to pozoruhodná geobotanická oblasť na južných svahoch Považského Inovca. Na kopcoch s vápencovo- dolomitovým podložím sa dobre darí západo -karpatskej vegetácií. Prevažuje tu najmä teplomilná flóra i fauna. Priamo v tejto rezervácií boli objavené niektoré vzácne druhy rastlín, ktoré sa len ojedinele vyskytujú na území Slovenska. Prvý a najstarší údaj o tematínskych kopcoch z botanického hľadiska nachádzame v diele rakúskeho botanika a lekára Antona Rochala ( 1770-1847 ) v diele Naturhistorische Miscellen ( 1821 ). Rochal pôsobil vo Veselom pri Piešťanoch, kde bol osobným lekárom baróna Alojza Medňanského, a v Lednických Rovniach. Po smrti významného botanika európskeho formátu – Pavla Kiteibla – sa v roku 1820 stal riaditeľom univerzitnej botanickej záhrady v Pešti.3 Na okraj tu možno spomenúť i postrehy Alojza Medňanského, ktorý vo svojej knihe Malebná cesta dolu Váhom píše, že tu rastie niekoľko nezvyčajných rastlín, medzi nimi i Wahlenbergom4 novoobjavená chudôbka. Švéd Wahlenberg navštívil Slovensko v roku 1813 a zaslúžil sa o botanizovanie Vysokých Tatier.


Botanické štúdie o Tematínskych kopcoch nájdeme u významného slovenského geológa, botanika a paleontológa Dioníza Štúra ( 1827-1897 ), ako aj u botanika a lekára Jozefa Fridricha Krzischa (1812-1893 ). Lekárnik Emil Keller, rodák z Nového mesta nad Váhom, uverejňoval články v maďarských a nemeckých časopisoch v rokoch 1864-1872.6 Vo svojich príspevkoch opisuje Tematínske kopce, okolie Beckova, Nového mesta nad Váhom a Piešťan. Ďalšou významnou osobnosťou bol Jozef Ľudovít Holuby (1836-1923), autor prvých článkov v slovenskom jazyku z rokov 1901-1902, ktoré sa zaoberajú botanikou Tematínskych kopcov.7 Tieto práce boli publikované v slovenských pohľadoch. štúdiu liečivých rastlín a flóre Tematínskych kopcov sa venoval aj doktor Jozef Scheffer (1903-1949). 8
Vedecky ucelenú botanickú monografiu o Tematínskych kopcoch uverejnil po prvý raz Pavol Sillinger (1905-1938) v roku 1930. Pochádzal zo Skalice. Bol asistentom profesora Karla Domina a neskôr docentom systematickej botaniky na Karlovej univerzite v Prahe.. 9 Spracovanie flóry Piešťan a širšieho okolia, kam patria aj Tematínske kopce, podrobne spracoval vo svojom diele Piešťanská kvêtena (1931) významný český botanik Karel Domin (1882-1953), profesor na Karlovej univerzite v Prahe. Vo svojej knihe sa zaoberá tromi oblasťami piešťanského regiónu: flórou nížiny Váhu, flórou piešťanských kopcov a oblasťou Tematínskych kopcov. V oblasti Považského Inovca sa stretáva vegetácia ponónska s vegetáciou karpatskou. Inovecké hory tvoria začiatok predhoria karpatského oblúka. Na tomto rozhraní sa striedajú karpatské bučiny s panónskymi lesostepami. Zaujímavé rastlinné spoločenstvá a množstvo botanických druhov, ktoré sa tu nachádzajú, sú dôležitým článkom ďalšieho výskumu. Domin rád navštevoval rád Piešťany, bol tam viackrát, najskôr na jar roku 1930, potom v lete 1931 a 1932, spoločne so synom v roku 1934. Býval hosťom u doktora Edmunta Cmunta, ktorý ho do Piešťan srdečne pozýval.10 Spriatelili sa a na spečatenie priateľstva mu Domin venoval svoju monografiu o piešťanskej flóre. Herbár, ktorý zozbieral Domin počas svojich potuliek po prírode, sa nachádza v depozitári Balneologického múzea v Piešťanoch. V tematínskych kopchoch objavil nový druh nevädze a pomenoval ho nevädzou tematínskou podľa eponymnej lokality. Počas pozorovania a zberov v Tematínskych kopcoch býval častým hosťom pána Samuela Kravárika (1921) v Lúke nad Váhom.
Podľa Domina je pomenovaná i alej v piešťanskom parku na Kúpeľnom ostrove. Pamätnú tabuľu na začiatku aleje vytvoril akademický sochár Ladislav Pollák v roku 1935 podľa objednávky Piešťanskej ,muzeálnej spoločnosti. Karel Domin patril k jej zakladajúcim členom. Katastrálne územie obce Lúka nad Váhom poskytuje skutočne nevšedné možnosti na pozorovanie i potešenie najmä v rastlinstve, pretože príroda výslnných dolmitových svahoch i chladnejších bučín je veľmi pestrá, každý rok sa opakujúca, nenarušená a na pozorovanie nenáročná. Už od skorých jarných dní vo svetlých bučinách nájdeme veľké množstvo kobercovito kvitnúcich snežienok, ktoré sa postupne vystriedajú fialové chochlačky a na extrémne suchých stráňach priamo zo skál vykúka pomerne vzácna chudôbka drsno plodá. Žlté hlavičky kvietkov kvitnú len veľmi krátko. Podobne je to so vzácnym žerušníkom skalným, ktorý vytvára flialové plochy. Na skalách pomerne hodne rastú chlpaté zvončeky ponikleca veľkokvetého i prostredného. Veľmi rozšírený a krásny je hlaváčik jarný, ktorý tu ľudia nazývali čiernym korením a používali jeho čerstvý koreň na liečenie domácich zvierat, najmä ošípaných a oviec.11 Tematínske kopce sú bohaté na orchidey. Už koncom apríla začína kvitnúť prvá z nich – vstavač bledý – s prekrásnymi bledožltými tulcami orchideových kvetov. Ďalej je to vstavač obyčajný, vstavač purpurový a ďalšie, všetko chránené druhy. Skaly Javorníka i hradu Tematín sú domovom ďalších vzácnych druhov , napr. lomikameňa vždy živého , šalátu trváceho a i. Zvláštne kvety v guľovitom úboreposkytuje rumenika Visianiho. Po odkvitnutí a vyschnutí rastliny súplodie putuje poháňané vetrom po stráni ako stepný bežec a vysieva semienka rastliny. V máji začínajú kvitnúť jarabiny, kríky i stromy rôznych druhov. Iba tu rastie jarabina Dominova, jarabina Fuláková a ďalšie. Skalnaté stráne poskytujú v máji trsy púpavca sivého, kvitnú kavyle, vzácne vlasaté trávy a sinokvet mäkký. Z kavyľov treba spomenúť kavyľ vláskovitý, kavyľ pôvabný a kavyľ stredomorský. Leto už nie je také pestré na kvetenu. Hlavne v suchších periódach prevažuje starčeky, jastrabníky a viacero druhov vstavačov a kruštíkov. Na všetkých holých kopcoch rastie voňavá materina dúška, o ktorej sa hovorí, že vyrástla z vyronenej slzy dievčatka-siroty, plačúcej nad matkiným hrobom. Rastie tu podkova chocholatá, ktorú tu volajú kočacie pazúriky. Okolo hradu nájdeme nevädzu opísanú profesorom Dominom. Zriedka tu dnes rastie vlčí mor, túto jedovatú rastlinu starí ľudia používali zmiešanú so sadlom ako masť proti svrabu a ako otravu na potkanov.12 Jeseň si nevieme predstaviť bez jesienky obyčajnej, na kraji lesa bez množstva plodov šípok, hlohu, trniek a ďalších. Z mnohých zaujímavých rastlín rastlín, ktoré majú v Tematínskych kopcoch svoje biotopy, môžeme spomenúť ešte niekoľko: na trávnatých svahoch rastie ostrica nízska, kostrava bledá a žliabkovitá, zvonček sibírsky, gulôčka Willkommova astra zlatovlasá, oman – oko Kristovo, sezel feniklový, ránhoj horský, ľan tenkolistý, bodliak kopcový, bezobalka sivá, zanoväť rakúska, rezeda veľkokališná, senovka tesálska, hlaváč sivatý, divozel tmavočervený a vzácny lykovec voňavý.13 Horské druhy sú pomerne vzácne a patria k nim ostrevka vápnomilná, peniažtek horský, stoklas, žltuška nepravá , dvojštítok hladkoplodý, horčinka krátkokrídla, ľanolistník alpínky, marulka alpínska, kostrava ametystová, zvonovník hlavatý, bodliak sivý a marinka farbiarska.14 Nemožno opísať pestrosť okolitej prírody iba vymenovaním zoznamu botanických druhov, pretože je rozmanitá, neopakovateľná a jedinečná- i preto je potrebné túto krásu krehkej prírody chrániť...
Tematínske kopce patria k pozoruhodným oblastiam stredoeurópskeho regiónu. Ako súčasť Považského Inovca sú nepriemerne pestré a rozmanité. S bohato zastúpenou faunou tvoria dôležitú súčasť karpatského oblúka. Veľmi početne sú tu zastúpené bezstavovce, z nich najmä hmyz, predovšetkým chrobáky a motýle. V rozmedzí od alúvia Váhu až po Tematínsky hrad tu nájdeme veľa druhov hmyzu, ktorý si zasluhuje našu pozornosť. Sú to predovšetkým fúzače, roháče, bystrušky, krasce a mnohé ďalšie čelade, dôležité pre rovnováhu zaujímavého ekosystému. V starších častiach lesa nájdeme chrobáka modrej farby s čiernymi pásikmi na krovkách – fúzača alpského. Jeho materskou rastlinou je mohutný buk.
Svoje zastúpenie tu majú i niektoré teplomilné druhy, napríklad modlivka zelená. Na slnečných a stepných častiach lokality môžeme pozorovať veľké spoločenstvá lúčnych koníkov. V biotope chránenej oblasti predstavuje dôležitý článok početná skupina motýľov. Na horských lúkach a rúbaniskách sa stretneme s viacerými druhmi pestrofarebných motýľov. Aj tento hmyz je druhovo početne zastúpená skupina, ktorá zasahuje od rieky Váh až po najvyššie polohy dolomito- vápencových kopcov. Vzácne sa tu vyskytuje chránený jasoň červenooký, charakteristicky pre vyššie polohy čistiniek v tatranskej oblasti. Tento pekný motýľ bielej farby s červenými okami na krídlach a čiernym orámovaním sa tu vyvíja na svojej materskej rastline – rozchodníku bielom. Neodmysliteľnými zástupcami fauny na suchých stepných lokalitách sú hady. V dolinách a na vlhších miestach je to slepúch lámavý, ktorého môžeme často stretnúť na lesných chodníkoch a cestičkách. Možno tu vidieť nášho najrozšírenejšieho hada – užovku obyčajnú a najväčšieho hada – užovku stromovú. Na kamenných vysušených stráňach sa v našej oblasti vyskytuje jediný jedovatý had – zmija obyčajná. Z plazov možno spomenúť jaštericu obyčajnú a múrovú. Na vyhriatom kameni na slniečku sa dá obdivovať i zákonom chránená jašterica zelená. Charakter toku Váhu a lužného lesa okolo neho bol narušený výstavbou vážskej kaskády s reguláciou dedinského potoka. Ramená rieky boli takto zničené a široko meandrujúci Váh s množstvom prekrásnych zákutí a ramien bol spútaný do jedného toku ohradeného valmi. Takto pomaly zaniká pestrý život fauny a flóry na území lúčanských važín. Výstavba hydrocentrály v Hornej Strede koncom 40. rokov mala za následok, že zverina a vodné vtáctvo sa odsťahovali na ľavú stranu Váhu, kde bol bližšie les. Ondatry, predtým hojne sa vyskytujúce, úplne vymizli z pravobrežia Váhu. Lúčanské a brunovské važiny i mŕtve ramená boli v minulosti plné rýb.15 Podľa spomienok pamätníkov sa neraz pri svetle zapálenej slamy nachytali do košov plné vrecia rôznych druhov rýb. Toto územie medzi oráčinami a pasienkami, kadiaľ sa kľukatil Váh, sa nazýva Starou važinou. Stará važina bola veľmi bohatá na avifaunu. Bola domovom veľkej kolónie volavky popolavej. Dnes tu môžeme nájsť už len niekoľko jedincov. V jarných mesiacoch sa tu vzácne ukáže v rákosí volavka purpurová. Príčinou úbytku volaviek, ale i ostatného vtáctva vo važinách a lúžnom lese je zmenšovanie vodných plôch a tým i vysychanie mŕtvych ramien. Z volavkovitých druhov sem môžeme zaradiť beslušu veľkú, chavkoša nočného a bučiaka veľkého. Na vodnej hladine môžeme pozorovať kačicu divú, kačicu chrapačku, kačicu chrapku, chochlačku sivú a vrkočatú. Z chriašteľovitých zástupcov sem partia chraštieľ vodný, chriašť malý, chrašť bodkovaný, spoločne so sliepočkou vodnou a lyskou čiernou. Zo slukovitých treba spomenúť močiarnicu mekotavu, močiarnicu tichú a močiarničku tichú.
Medzi pôvodné druhy biotopu patrí aj myšiarka močiarna starosvetská. Zo spomínaných druhov avifauny tu pravidelne hniezdnili tieto druhy: kačica divá, chocholačka vrkočatá, chraštieľ vodný, sliepočka vodnám lyska čierna a bučiačik obyčajný. Lesný a lesostepný biotop je domovom myšiaka hôrneho, sokola lastovičiara, sokola myšiara a ďalších. Nesmieme zabudnúť na orla kráľovského, ktorý sa u nás rozšíril koncom 50. rokov z Balkánu a Slovensko sa stalo jeho najsevernejšou domovinou. Ako stepný druh je viazaný práve na typ kultúrnej stepi. Nájdeme tu holuba hrivnáka, holuba plúžika i hrdličku poľnú, zo sov je to sova obyčajná, kuvik obyčajný a myšiarka ušatá. Nočný spôsob života týchto vtákov vždy vol pre človeka niečím tajomným. Mnohými poverami opradené netopiere – lietajúce cicavce – majú svoje obydlia v tmavých opustených stavaniach, pivniciach, jaskyniach a bútľavých stromoch. Svoje úkryty opúšťajú až po západe slnka. Z ďalších druhov tu nájdeme dudka obyčajného, lelka obyčajného, medzi zriedkavejšími hniezdičmi krakľu belasú, okolo rieky zase rybárika obyčajného. Ďatlovce sú zastúpené ďatlom malým, prostredným a veľkým, krutohlavom a žltou zelenou i sivou. Najpestrejšou a najväčšiu skupinu tvoria spevavci. Hniezda si prevažne robia v bútľavých stromoch alebo v dierach v zemi. V chotári obce bolo lokalizovaných viac druhov spevavcov, z ktorých môžeme aspoň niekoľko zaujímavejších spomenúť. Patria k nim muchárik sivý, čiernohlavý a bielokrký, penica jarabá, sláviková, čiernohlavá, obyčajná a popolavá, sedmohlások obyčajný, kolibriarik čipčavý a spevavý, ďalej svrčiak riečny, zelenkavý a slávikovitý a napokom trsteniarik veľký, obyčajný, bahenný a malý. Možno tu ďalej uviesť drozda čvikotakého, trkotavého, plavého a čierneho, prhlaviarika červenkastého a čiernohlavého, červienku obyčajnú, žltochvosta hôrneho, strákošov kolesára, červenohlavého a obyčajného, sýkorku veľkú, belasú a hôrnu, mlynárku dlhochvostú, kúdelníčku lúžnu, brhlíka obyčajného, zelienku obyčajnú, stehlíka obyčajného a konopiara, kanárika poľného, strnádku trsťovú, obyčajnú a lúčnu a samozrejme vrabca domového a poľného. Priamo na hradnom kopci môžeme nájsť skaliarika pestrého. Na vysokých listnáčoch okolo hradu hniezdia krkavce. Často tu vidieť aj kavku obyčajnú. Známym obyvateľom kultúrnej stepi, polí a lúk je jarabica a prepelica, neskôr spoločne s bažantom boli neodmysliteľnou súčasťou spoločných poľovačiek. Hlboké lesy Inovca a lesostepného biotopu Tematínskych kopcov sú domovom mnohých cicavcov. Pre orientáciu ich môžeme rozdeliť na dve základné skupiny. Jedna skupina sa pohybuje na stromoch, kde si hľadá potravu, a druhá sa viaže na pevnú zem. Do prvej patria hlodavce, ako veverica, a plchovia. Ich úhlavný nepriateľ je kuna lesná je už dosť vzácna šelma. Na poliach a lúkach možno vidieť zajaca i králika. Ešte v nedávnej minulosti tu bývalo množstvo syslov. Zablúdil sem i ostrovid, vlk i medveď. Tmavé lesy poskytovali pre tieto živočíchy prirodzenú ochranu. Z cicavcov zohráva dôležitú úlohu poľovná zver. Jediným nepôvodným druhom je muflón obyčajný. V Lúke žije len niečo viac ako 100 rokov. Táto divá ovca zo svojho pôvodného biotypu z ostrovov Sardínie a Korziky sa dostala na Slovensko v 60. rokoch minulého storočia do obory grófa Forgáča v Gýmeši (Jelenci).16 V roku 1882 z nej vypustili do voľnej prírody asi 100 jedincov. O rok neskôr zvernicu zrušili. Rozšírenie muflónej zveriny zasiahlo i Považský Inovec a Tematínske kopce, kde sa aklimatizovala a vytvorila so dobré podmienky na reprodukciu.

  zmos logo                   zmo logo                 ROP                 gdpr