dnes je sobota 18.november |


Poloha obce a prírodné pomery

Územie chotára obce Lúka je jedným z najkrajších kútov Považského Inovca. Jeho najcharakteristickejšou časťou sú Tematínske kopce so svojou dominantou – Tematínskym hradom. Intravilán obce leží na prehorí Považského Inovca v blízkosti ľavého brehu rieky Váh. Stred obce sa nachádza v nadmorskej výške 198 m.n.m. Najnižšie miesto chotára je položené v 167 m.n.m. a najvyššie siaha do výšky 680 m.n.m.1
Lúka je vzdialená 10 km na severovýchod od Piešťan a 14 km jeho východne do Nového mesta nad Váhom.
Z geologického hľadiska  je lúčanský región reprezentovaný hlavne vápencami a karbonatickými zlepencami až hrubozrnnými pieskovcami ktoré prechádzajú do hrubo lavicovitých, žltohnedo navetrávajúcich piesčitých vápencov s vtrúsenými numulitmi a zrnkami kremeňa. Pod neogénom ( mladší útvar treťohôr ) pokračujú asi do oblasti Piešťan.2
V malebnom prostredí lúčanskej doliny a kopcoch okolo nej sa nachádza množstvo zaujímavej flóry a fauny. Štátna prírodná rezervácia Tematínske kopce bola vyhlásená Ministerstvom kultúry SSR v roku 1976 a so svojimi 60 hektármi sa zaraďuje medzi štyri najzaujímavejšie  oblasti tohto typu v Európe. Rozprestiera sa  od nivy rieky Váh až po zrúcaniny hradu Tematín. Je to pozoruhodná geobotanická oblasť na južných svahoch  Považského Inovca. Na kopcoch s vápencovo- dolomitovým podložím sa dobre darí západo -karpatskej vegetácií. Prevažuje tu najmä teplomilná flóra i fauna. Priamo v tejto rezervácií boli objavené niektoré vzácne druhy rastlín, ktoré sa len ojedinele vyskytujú na území Slovenska. Prvý a najstarší údaj o tematínskych kopcoch z botanického hľadiska nachádzame v diele rakúskeho botanika a lekára Antona Rochala ( 1770-1847 ) v diele Naturhistorische Miscellen ( 1821 ). Rochal pôsobil vo Veselom pri Piešťanoch, kde bol osobným lekárom baróna Alojza Medňanského, a v Lednických Rovniach. Po smrti významného botanika európskeho formátu – Pavla Kiteibla – sa v roku 1820 stal riaditeľom univerzitnej botanickej záhrady v Pešti.3 Na okraj tu možno spomenúť i postrehy Alojza Medňanského, ktorý vo svojej knihe Malebná cesta dolu Váhom píše, že tu rastie niekoľko nezvyčajných rastlín, medzi nimi i Wahlenbergom4novoobjavená chudôbka. Švéd Wahlenberg navštívil Slovensko v roku 1813 a zaslúžil sa o botanizovanie Vysokých Tatier.5
Botanické štúdie  o Tematínskych kopcoch  nájdeme u významného slovenského geológa, botanika a paleontológa  Dioníza Štúra ( 1827-1897 ), ako aj u botanika a lekára Jozefa Fridricha Krzischa (1812-1893 ). Lekárnik Emil Keller, rodák z Nového mesta nad Váhom, uverejňoval články v maďarských a nemeckých časopisoch v rokoch 1864-1872.6 Vo svojich príspevkoch opisuje Tematínske kopce, okolie Beckova, Nového mesta nad Váhom a Piešťan. Ďalšou významnou osobnosťou bol Jozef Ľudovít Holuby (1836-1923), autor prvých článkov v slovenskom jazyku z rokov 1901-1902, ktoré sa zaoberajú botanikou Tematínskych kopcov.7 Tieto práce boli publikované v slovenských pohľadoch. štúdiu liečivých rastlín a flóre Tematínskych kopcov sa venoval aj doktor Jozef Scheffer (1903-1949). 8
Vedecky ucelenú botanickú monografiu o Tematínskych kopcoch uverejnil po prvý raz  Pavol Sillinger (1905-1938) v roku 1930. Pochádzal zo Skalice. Bol asistentom profesora Karla Domina a neskôr docentom systematickej botaniky na Karlovej univerzite v Prahe.. 9 Spracovanie flóry Piešťan a širšieho okolia, kam patria aj Tematínske kopce, podrobne spracoval vo svojom diele Piešťanská kvêtena  (1931) významný český botanik Karel Domin (1882-1953), profesor na Karlovej univerzite v Prahe. Vo svojej knihe sa zaoberá tromi oblasťami piešťanského regiónu: flórou nížiny Váhu, flórou piešťanských kopcov a oblasťou Tematínskych kopcov.  V oblasti Považského Inovca sa stretáva vegetácia ponónska s vegetáciou karpatskou. Inovecké hory tvoria začiatok predhoria karpatského oblúka. Na tomto rozhraní sa striedajú karpatské bučiny s panónskymi lesostepami. Zaujímavé rastlinné spoločenstvá a množstvo botanických druhov, ktoré sa tu nachádzajú, sú dôležitým článkom ďalšieho výskumu. Domin rád navštevoval rád Piešťany, bol tam viackrát, najskôr na jar roku 1930, potom v lete 1931 a 1932, spoločne so synom v roku 1934. Býval hosťom u doktora Edmunta Cmunta, ktorý ho do Piešťan srdečne pozýval.10Spriatelili sa a na spečatenie priateľstva mu Domin venoval svoju monografiu o piešťanskej flóre. Herbár, ktorý zozbieral Domin počas svojich potuliek po prírode, sa nachádza v depozitári Balneologického múzea v Piešťanoch. V tematínskych kopchoch objavil nový druh nevädze a pomenoval ho nevädzou tematínskou podľa eponymnej lokality. Počas pozorovania a zberov v Tematínskych kopcoch býval častým hosťom pána Samuela Kravárika (1921) v Lúke nad Váhom.
Podľa Domina je pomenovaná i alej v piešťanskom parku na Kúpeľnom ostrove. Pamätnú tabuľu na začiatku aleje vytvoril akademický sochár Ladislav Pollák v roku 1935 podľa objednávky Piešťanskej ,muzeálnej spoločnosti. Karel Domin patril k jej zakladajúcim členom.  Katastrálne územie obce Lúka nad Váhom poskytuje skutočne nevšedné možnosti na pozorovanie i potešenie najmä v rastlinstve, pretože príroda výslnných dolmitových svahoch i chladnejších bučín je veľmi pestrá, každý rok sa opakujúca, nenarušená a na pozorovanie nenáročná. Už od skorých jarných dní vo svetlých bučinách nájdeme veľké množstvo kobercovito kvitnúcich snežienok, ktoré sa postupne vystriedajú fialové chochlačky a na extrémne suchých stráňach priamo zo skál vykúka pomerne vzácna chudôbka drsno plodá. Žlté hlavičky kvietkov kvitnú len veľmi krátko. Podobne je to so vzácnym žerušníkom skalným, ktorý vytvára flialové plochy. Na skalách pomerne hodne rastú chlpaté zvončeky ponikleca veľkokvetého i prostredného. Veľmi rozšírený a krásny je hlaváčik jarný, ktorý tu ľudia nazývali čiernym korením a používali jeho čerstvý koreň na liečenie domácich zvierat, najmä ošípaných a oviec.11 Tematínske kopce sú bohaté na orchidey. Už koncom apríla začína kvitnúť prvá z nich – vstavač bledý – s prekrásnymi bledožltými tulcami orchideových kvetov. Ďalej je to vstavač obyčajný, vstavač purpurový a ďalšie, všetko chránené druhy. Skaly Javorníka i hradu Tematín  sú domovom ďalších vzácnych druhov , napr. lomikameňa vždy živého , šalátu trváceho a i. Zvláštne kvety v guľovitom úboreposkytuje rumenika Visianiho. Po odkvitnutí a vyschnutí rastliny súplodie putuje poháňané vetrom po stráni ako stepný bežec a vysieva semienka rastliny. V máji začínajú kvitnúť jarabiny, kríky i stromy rôznych druhov. Iba tu rastie jarabina Dominova, jarabina Fuláková a ďalšie. Skalnaté stráne poskytujú v máji trsy púpavca sivého, kvitnú kavyle, vzácne vlasaté trávy a sinokvet mäkký. Z kavyľov treba spomenúť kavyľ vláskovitý, kavyľ pôvabný a kavyľ stredomorský. Leto už nie je také pestré na kvetenu. Hlavne v suchších periódach prevažuje starčeky, jastrabníky a viacero druhov vstavačov a kruštíkov. Na všetkých holých kopcoch rastie voňavá materina dúška, o ktorej sa hovorí, že vyrástla z vyronenej slzy dievčatka-siroty, plačúcej nad matkiným hrobom. Rastie tu podkova chocholatá, ktorú tu volajú kočacie pazúriky. Okolo hradu nájdeme nevädzu opísanú profesorom Dominom. Zriedka tu dnes rastie vlčí mor, túto jedovatú rastlinu starí ľudia používali zmiešanú so sadlom ako masť proti svrabu a ako otravu na potkanov.12 Jeseň si nevieme predstaviť bez jesienky obyčajnej, na kraji lesa bez množstva plodov šípok, hlohu, trniek a ďalších. Z mnohých zaujímavých rastlín rastlín, ktoré majú v Tematínskych kopcoch svoje biotopy, môžeme spomenúť ešte niekoľko: na trávnatých svahoch rastie ostrica nízska, kostrava bledá a žliabkovitá, zvonček sibírsky, gulôčka Willkommova astra zlatovlasá, oman – oko Kristovo, sezel feniklový, ránhoj horský, ľan tenkolistý, bodliak kopcový, bezobalka sivá, zanoväť rakúska, rezeda veľkokališná, senovka tesálska, hlaváč  sivatý, divozel tmavočervený a vzácny lykovec voňavý.13 Horské druhy sú pomerne vzácne a patria k nim ostrevka vápnomilná, peniažtek horský, stoklas, žltuška nepravá , dvojštítok hladkoplodý, horčinka krátkokrídla, ľanolistník alpínky, marulka alpínska, kostrava ametystová, zvonovník hlavatý, bodliak sivý a marinka farbiarska.14 Nemožno opísať pestrosť okolitej prírody iba vymenovaním zoznamu botanických druhov, pretože je rozmanitá, neopakovateľná a jedinečná- i preto je potrebné túto krásu krehkej prírody chrániť...
Tematínske kopce patria k pozoruhodným oblastiam stredoeurópskeho regiónu. Ako súčasť Považského Inovca sú nepriemerne pestré a rozmanité. S bohato zastúpenou faunou tvoria dôležitú súčasť karpatského oblúka. Veľmi početne sú tu zastúpené bezstavovce, z nich najmä hmyz, predovšetkým chrobáky a motýle. V rozmedzí od alúvia Váhu až po Tematínsky hrad tu nájdeme veľa druhov hmyzu, ktorý si zasluhuje našu pozornosť. Sú to predovšetkým fúzače, roháče, bystrušky, krasce a mnohé ďalšie čelade, dôležité pre rovnováhu zaujímavého ekosystému. V starších častiach lesa nájdeme chrobáka modrej farby s čiernymi pásikmi na krovkách – fúzača alpského. Jeho materskou rastlinou je mohutný buk.
Svoje zastúpenie tu majú i niektoré teplomilné druhy,  napríklad modlivka zelená. Na slnečných a stepných častiach lokality môžeme pozorovať veľké spoločenstvá lúčnych koníkov. V biotope chránenej oblasti predstavuje dôležitý článok početná skupina motýľov. Na horských lúkach a rúbaniskách sa stretneme s viacerými druhmi pestrofarebných motýľov. Aj tento hmyz je druhovo početne zastúpená skupina, ktorá zasahuje od rieky Váh až po najvyššie polohy dolomito- vápencových kopcov. Vzácne sa tu vyskytuje chránený jasoň červenooký, charakteristicky pre vyššie polohy čistiniek v tatranskej oblasti. Tento pekný motýľ bielej farby s červenými okami na krídlach a čiernym orámovaním sa tu vyvíja na svojej materskej rastline – rozchodníku bielom. Neodmysliteľnými zástupcami fauny na suchých stepných lokalitách sú hady. V dolinách a na vlhších miestach je to slepúch lámavý, ktorého môžeme často stretnúť na lesných chodníkoch a cestičkách. Možno tu vidieť nášho najrozšírenejšieho hada – užovku obyčajnú a najväčšieho hada – užovku stromovú. Na kamenných vysušených stráňach sa v našej oblasti vyskytuje jediný jedovatý had – zmija obyčajná. Z plazov možno spomenúť jaštericu obyčajnú a múrovú. Na vyhriatom kameni na slniečku sa dá obdivovať i zákonom chránená jašterica zelená. Charakter toku Váhu a lužného lesa okolo neho bol narušený výstavbou vážskej kaskády s reguláciou dedinského potoka. Ramená rieky boli takto zničené a široko meandrujúci Váh s množstvom prekrásnych zákutí a ramien bol spútaný do jedného toku ohradeného valmi. Takto pomaly zaniká pestrý život fauny a flóry na území lúčanských važín. Výstavba hydrocentrály v Hornej Strede koncom 40. rokov mala za následok, že zverina a vodné vtáctvo sa odsťahovali na ľavú stranu Váhu, kde bol bližšie les. Ondatry, predtým hojne sa vyskytujúce, úplne vymizli z pravobrežia Váhu. Lúčanské a brunovské važiny i mŕtve ramená boli v minulosti plné rýb.15 Podľa spomienok pamätníkov sa neraz pri svetle zapálenej slamy nachytali do košov plné vrecia rôznych druhov rýb. Toto územie medzi oráčinami a pasienkami, kadiaľ sa kľukatil Váh, sa nazýva Starou važinou. Stará važina bola veľmi bohatá na avifaunu. Bola domovom veľkej kolónie volavky popolavej. Dnes tu môžeme nájsť už len niekoľko jedincov. V jarných mesiacoch sa tu  vzácne ukáže v rákosí volavka purpurová. Príčinou úbytku volaviek, ale i ostatného vtáctva vo važinách a lúžnom lese je zmenšovanie vodných plôch a tým i vysychanie mŕtvych ramien. Z volavkovitých druhov sem môžeme zaradiť beslušu veľkú, chavkoša nočného a bučiaka veľkého. Na vodnej hladine môžeme pozorovať kačicu divú, kačicu chrapačku, kačicu chrapku, chochlačku sivú a vrkočatú. Z chriašteľovitých zástupcov sem partia chraštieľ vodný, chriašť malý, chrašť bodkovaný, spoločne so sliepočkou vodnou a lyskou čiernou. Zo slukovitých treba spomenúť močiarnicu mekotavu, močiarnicu tichú a močiarničku tichú.
Medzi pôvodné druhy biotopu patrí aj myšiarka močiarna starosvetská. Zo spomínaných druhov avifauny tu pravidelne hniezdnili tieto druhy: kačica divá, chocholačka vrkočatá, chraštieľ vodný, sliepočka vodnám lyska čierna a bučiačik obyčajný. Lesný a lesostepný biotop je domovom myšiaka hôrneho, sokola lastovičiara, sokola myšiara a ďalších. Nesmieme zabudnúť  na orla kráľovského, ktorý sa u nás rozšíril koncom 50. rokov z Balkánu a Slovensko sa stalo jeho najsevernejšou domovinou. Ako stepný druh je viazaný práve na typ kultúrnej stepi. Nájdeme tu holuba hrivnáka, holuba plúžika i hrdličku poľnú, zo sov je to sova obyčajná, kuvik obyčajný a myšiarka ušatá. Nočný spôsob života týchto vtákov vždy vol pre človeka niečím tajomným. Mnohými poverami opradené netopiere – lietajúce cicavce – majú svoje obydlia v tmavých opustených stavaniach, pivniciach, jaskyniach a bútľavých stromoch. Svoje úkryty opúšťajú až po západe slnka. Z ďalších druhov tu nájdeme dudka obyčajného, lelka obyčajného, medzi zriedkavejšími hniezdičmi krakľu belasú, okolo rieky zase rybárika obyčajného. Ďatlovce sú zastúpené ďatlom malým, prostredným a veľkým, krutohlavom a žltou zelenou i sivou. Najpestrejšou a najväčšiu skupinu tvoria spevavci. Hniezda si prevažne robia v bútľavých stromoch alebo v dierach v zemi. V chotári obce bolo lokalizovaných viac druhov spevavcov, z ktorých môžeme aspoň niekoľko zaujímavejších spomenúť. Patria k nim muchárik sivý, čiernohlavý a bielokrký, penica jarabá, sláviková, čiernohlavá, obyčajná a popolavá, sedmohlások obyčajný, kolibriarik čipčavý a spevavý, ďalej svrčiak riečny, zelenkavý a slávikovitý a napokom trsteniarik veľký, obyčajný, bahenný a malý. Možno tu ďalej uviesť drozda čvikotakého, trkotavého, plavého a čierneho, prhlaviarika červenkastého a čiernohlavého, červienku obyčajnú, žltochvosta hôrneho, strákošov kolesára, červenohlavého a obyčajného, sýkorku veľkú, belasú a hôrnu, mlynárku dlhochvostú, kúdelníčku lúžnu, brhlíka obyčajného, zelienku obyčajnú, stehlíka obyčajného a konopiara, kanárika poľného, strnádku trsťovú, obyčajnú a lúčnu a samozrejme vrabca domového a poľného. Priamo na hradnom kopci môžeme nájsť skaliarika pestrého. Na vysokých listnáčoch okolo hradu hniezdia krkavce. Často tu vidieť aj kavku obyčajnú. Známym obyvateľom kultúrnej stepi, polí a lúk je jarabica a prepelica, neskôr spoločne s bažantom boli neodmysliteľnou súčasťou spoločných poľovačiek. Hlboké lesy Inovca a lesostepného biotopu Tematínskych kopcov sú domovom mnohých cicavcov. Pre orientáciu ich môžeme rozdeliť na dve základné skupiny. Jedna skupina sa pohybuje na stromoch, kde si hľadá potravu, a druhá sa viaže na pevnú zem. Do prvej patria hlodavce, ako veverica, a plchovia. Ich úhlavný nepriateľ je kuna lesná je už dosť vzácna šelma. Na poliach a lúkach možno vidieť zajaca i králika. Ešte v nedávnej minulosti tu bývalo množstvo syslov. Zablúdil sem i ostrovid, vlk i medveď. Tmavé lesy poskytovali pre tieto živočíchy prirodzenú ochranu. Z cicavcov zohráva dôležitú úlohu poľovná zver. Jediným nepôvodným druhom je muflón obyčajný. V Lúke žije len niečo viac ako 100 rokov. Táto divá ovca zo svojho pôvodného biotypu z ostrovov Sardínie a Korziky sa dostala na Slovensko v 60. rokoch minulého storočia do obory grófa Forgáča v Gýmeši (Jelenci).16V roku 1882 z nej vypustili do voľnej prírody asi 100 jedincov. O rok neskôr zvernicu zrušili. Rozšírenie muflónej zveriny zasiahlo i Považský Inovec a Tematínske kopce, kde sa aklimatizovala a vytvorila so dobré podmienky na reprodukciu.
 
Najstaršie osídlené územia
 
Archeologické nálezy svedčia o tom, že územie okolo Tematína bolo známe už pravekému človeku. Pri skalnom previse severne od hradu sa našla keramika a obsidiálnová čepielka. Práve tá umožňuje uvažovať o tunajšej prítomnosti človeka v mladšej dobe kamennej 17. Obsidián, nazývaný aj sopečné sklo, má svoje primárne zdroje v zemplínsko-vihorlatskej oblasti na východnom Slovensku. Mohol sa sem dostať s neolitickým človekom priamo, alebo ako výsledok obchodu.
Z roku 1933 pochádza informácia pražského archeológa Jiřího Neustupného, ktorý v potoku pod Tematínom našiel kamennú hladenú sekeru. Vzhľadom na susedné praveké prechody v polohe Marhát a Úhrad možno predpokladať, že popri Tematíne prechádzali obchodné cesty v neskorej dobe bronzovej. Spájali územie Považia a Ponitrím. V roku 1967 pri vodohospodárskych prácach v Lúke v polohe Kaplna sa zistil archeologický nález, ktorý pozostával z fragmentov keramiky, zvyškov ohnísk, ľudských a zvieracích kostí. Z hľadiska archeologického veľmi cenný kostrový hrob s nádobou miskovitého tvaru sa však nezachránil, pretože bol zničený bagrom ešte pred výskumom pracovníkov ÚV SAV o tom, že v staršej dobe bronzovej tu jestvovalo sídlisko a pohrebisko ľudu maďarskej kultúry ( okolo r. 1600 pred. n. l. ).18
Kaplna, alebo tiež Stará dedina, sa stala významnou lokalitou aj inými archeologickými nálezmi. Nachádza sa severovýchodne od obce na sútoku dvoch potokov. Samotný názov Kaplna priviedol na toto miesto archeológa A. Ruttkaya, pracovníka Archeologického ústavu SAV v Nitre, ktorý uskutočnil viaceré výskumy vo svojich rodných Piešťanoch a širokom okolí.
Na Slovensku je okolo štyridsať známych chotárnych názvov typu Kostolec, Kostolište, Kaplna a pod., ktoré naznačujú existenciu zaniknutých sakrálnych stavieb. Názov Kaplna naznačuje a prieskum dopĺňa dovtedy hypotetické predpoklady.
V roku 1969 sa uskutočnil prieskum na východnom okraji obce v kotline ohraničenej strmými vápencovými kopcami – Stredná hora a Babia hora. V areáli záhrady M. Krajčíka sa traduje správa o zaniknutom kostole, údaje o vyoraní nádob a vyplavovaní ľudských kostí pri záplavách. Pred asi šesťdesiatimi rokmi tu našli aj kamenné murivo. Povrchový prieskum zistil náznaky zaniknutej stavby, terén sa tu dvíha nad okolie dva až tri metre. Bolo by potrebné, aby sa v týchto miestach uskutočnil systematický archeologický výskum, ktorý by zodpovedal otázku, či všetky uvedené údaje sú pravdivé. Zatiaľ na základe prieskumu možno konštatovať, že tu stála sakrálna stavba s cintorínom a súčasne v blízkom okolí zaniknutá dedina. Predbežne je tento komplex v polohe Kaplna datovaný do obdobia budovania jednotnej   cirkevnej organizácie Uhorska, ktorá spadá najskôr do prvej polovice 11. storočia.
V dohľadnom čase sa na vedeckom podklade uskutočnia v Lúke asi dôležité objavy.19 Z archeologických nálezov na hrade Tematín pochádza desať bližšie neurčených zlatých mincí,20 ďalšia zo súkromnej zbierky B. Pitteka z Piešťan. Dátum jej pôvodu nie je možné pre deformáciu averzu i reverzu určiť.
 
 
História Lúky do roku 1918
Najstaršia písomná pamiatka o obci pochádza z roku 1246 21. Vtedy vystupovala obec pod názvom Rethy ( odvodeným z maďarského slova rétlúka). Lúky mali v Uhorsku veľký význam, pretože dobytkárstvo hralo na tomto území špecifickú úlohu. Niet preto divu, že v písomných prameňoch sa s uvedenými názvami a ich odvodeniami ( Lúky) stretávame už od 11. storočia. V roku 1263 sa už obec uvádza v slovenskom pomenovaní ako Lúka, v roku 1348 Rety, 1773, 1863-1907 Luka, 1786 Lúka, Lauka, 1913 Vágluka, od roku 1920 Lúka.22
Prvá písomná zmienka nám nedáva informáciu o tom, kedy obec skutočne vznikla, mnohé obce existovali už niekoľko desiatok rokov predtým, ako boli zachytené v listinnom materiáli. Lúka vznikla s najväčšou pravdepodobnosťou po veľkom tatárskom plienení Pavažia roku 1241. vytvorenie stredovekej osady pod Tematínskymi kopcami zaiste súviselo s budovaním hradu Tematín ( Temetvény). Podľa niektorých historikov mal Tematín od polovice 13. storočia prevziať úlohu, ktorú na Považí plnil hrad Bana. Bana bola nepochybne jedným z najdôležitejších hradov Považia. V Anonymnej kronike z konca 12. storočia sa spomína vpád starých Maďarov na Považie ( na konci 9. storočia), ktorí sem prenikli z Nitry a dobyli hrady Šintavy, Bana, Beckov, Trenčín. Svoj význam hrad stratil v polovici 12. storočia pravdepodobne dôsledkom tatárskeho vpádu. Aj po jeho zániku sa ešte v listinách spomínbajú hradní úradníci (r. 1251 nobiles iobagiones castri de Bana). Hrad Bana je doposiaľ archeologicky neodkrytou lokalitou. Historici ho najčastejšie umiestňujú do katastrálneho územia Banky pri Piešťanoch. Tematín už od svojho vzniku plnil dôležitú strážnu a signalizačnú funkciu v pohraničnom reťazci pevností Uhorského štátu. Zaťažujúca skúška na neho čakala počas vnútorných rozporov v krajine, keď proti sebe bojovali kráľ Belo IV. a jeho syn kráľovič Štefan, neskorší panovník Štefan V. V prvej písomnej zmienke o hrade, v listine z r. 1270, kráľovič Štefan vyzdvihuje zásluhy comesa Michala, ktorý pre neho ubránil hrad Tematín napriek všetkým snahám kráľa Belu IV. o jeho dobytie. O Michalovi, prvom známom majiteľovi hradu sa viac dozvedáme z listiny z roku 1272. Panovník Štefan V. v nej potvrdzuje Michalovi, synovi Ondreja, jeho vlastnícke práva na majetky – okrem niekoľkých dedín aj na hrad Tematín. V listine sa spomína aj to, že Michal bol od útlej mladosri kráľa Štefana v jeho blízkosti a patril do kruhu jeho najbližších ľudí. Viackrát mu zachránil život.23 Od čias, keď Tematín začal plniť svoju správnu funkciu, Lúka patrila pod panstvo hradu. Jeho majitelia boli súčasne i majiteľmi obce. Ako sme videli na príklade Štefana V., s hradom ako kráľovským majetkom disponoval panovník a ten ho formou donácie ( darovaním ) poskytol svojim oddaným ľuďom. Takýmto spôsobom sa na sklonku 13. storočia dostal hrad Tematín do rúk šľachtickému rodu Hont Poznanovcov. Okrem Tematína vlastnili synovia Kazimíra z bíňanskej vetvy rodu Pangác, Ugrín, Peter, Lampert, Ladislav a Štefan v Nitrianskej župe aj hrady Bojnice, Prievidza a Čachtice. Bratia sa v časoch vlády Ondreja III. (1290-1301) spočili s mocným oligrarchom Matúšom Čákom a zúčastnili sa útokov a drancovaní predovšetkým majetkov cirkevných inštitúcií. Matúš sa však k svojim spojencom nepekne zachoval a odobral im všetky staré majetky, medzi nimi aj hrad Tematín. Roku1299 preberali Urgín, Peter Lampert, Ladislav ku kráľovi Ondrejovi III., ktorý im z vďačnosti tieto majetky vrátil. Matúš Čák však túto donáciu neuznal a hrad Tematín až do svojej smerti roku 1321 bratom nevydal. Ani potom sa bratia Hont Poznanovci k svojim dedičným majetkom nedostali. Napríklad hrad Tematín sa vrátil za vlády Karola Róberta kráľovskej pokladnici.24 Za vlády ľudovíta I. z rodu Anjou sa Uhorsko zaplietlo do vojny o neapolské dedičstvo. Pri tomto ťažení sa mimoriadne vyznamenal Vavrinec nazývaný Tóth / Slovák), pochádzajúci z rozvetveného rodu Hederváry. Panovník mu za zásluhy v tejto výprave daroval rozsiahle majetky. Vavrinec zastával funkciu až troch županov – nitrianskeho, šoportského a železno - hradského. Ľudovít I. bol priaznivo naklonený aj voči Vavrincovmu synovi Mikulášovi, nazývanému Kont. Bol správcom kráľovských pivníc, tekovským županom, neskôr sa stal sedmohradským vojvodom a niekoľkokrát ho zvolili za palatína. Mikulášovi, nazývanému Kont. Bol správcom kráľovských pivníc, tekovským županom, neskôr sa stal sedmohradským vojvodom a niekoľkokrátho zvolili za palatína. Mikulášovi Kontovi daroval v roku 1348 hrad Tematín ( Themetyn) s poddanskými dedinami patriacimi k hradnému panstvu, a to :
Harastnuk ( Hrádok), Pessen ( Piešťany), Zeredahel ( Horná Streda), Rety ( Lúka), Madro ( Modrová), Marwan ( Moravany), Banya ( Banka), Durchreuy ( Ducové), Harka ( Hôrka), Lehota, Ratun ( Ratnovce) a mosoch ( Mošovce).25 Na žiadosť Mikuláša Konta vlastníctvo na hrad panovník rozšíril listinou z roku 1349 aj na bratov Leukusa a Bartolomeja.26
Mikuláš s Bartolomejom si zvolili za svoje sídlo jeden z darovaných majetkov – hrad v Ujlaku ( Ilok v Slavonií), a preto ich potomkovia používali predikát Ujlaky.27  Po smrti Mikuláša Konta (1367) spravovala majetky vdova po Mikulášovi – Klára. Okrem Tematína jej na území Slovenska patrilo aj panstvo Hlohovec. Z listinného materiálu z roku 1395 sa dozvedáme, že v tom období boli pánmi hradu okrem Kláry aj jej syn Mikuláš a synovia Bartolomeja Ladislav a Imrich. 28
V polovici 15. storočia bol majiteľom panstva Tematín Mikuláš Ujlaki, syn Ladislava. Tak ako väčšia príslušníkom tohto rodu aj on sa zapájal do vysokej politiky. Napríklad v rokoch 1444-1446 bol na čele tzv. Huňadyovsko-Ujlakiovskej ligy, ktorá ovládala veľkú časť Uhorska. Roku 1445 bol účastníkov bojov proti Jiskrovi a bratríkovcov, bojoval i proti Petrovi Aksamitovi. Zastával vysoké štátnicové funkcie. V rokoch 1441-1446 bol sedmohradským vojvodom, stal sa slavónskym a mačovským bánom. Pričinením Mateja korvína, ktorý chcel mať z Mikuláša skôr spojenca ako nepriateľa, sa v roku 1463 stal dokonca kráľom Bosny. V roku 1452 vykonali úradníci Nitrianskej stolice na majetkoch patriacichc Mikulášovi Ujlakimu súpis port za účelom vyplatenia bratríkovcov, ktorí obsadili hrad Krúpu. Úradníci neobišli ani obce Tematínskehopanstva. Porta bola vo feudalizme dańovou jednotkou Uhorska. Pôvodne sa portou označovala brána (porta), ktorou mohol prejsť jeden plne naložený voz sena. V období vyhotovovania súpisu sa portou rozumela jedna sedliacka usadlosť. Neskôr podľa zákona z roku 1609 tvorili portu 4. V porovnaní s ostatnými obcami panstva patrila skôr medzi menšie obce. Najviac port mali Piešťany (52), najmenej Malá Modrovka (5)29.
Ďalším vlastníkom Tematína bol Mikulášov syn Vavrinec Ujlaki, ktorý zdedil po otcovi okrem majetkov aj niektoré z jeho titulov. Bol sedmohradským vojvodom i mačovským bánom. Vavrinec Ujlaki zomrel roku 1524 bez potomkov, a preto hrad opäť pripadol kráľovi.30 Po vymretí mocného rodu Ujlakiovcov ich majetky dostávali príslušníci iných vzmáhajúcich sa rodov. Patrili medzi nich aj Thurzovci.
Roku 1524 dal Ľudovít II. do zálohu hrad Tematín za 25 tisíc zlatých Alexejovi Thurzovi z Betlanoviec. V listine, ktorá tento prevod majetku zachytáva, sa spomína medzi obcami patriacimi hradu aj Lúka – pod názvom Rethee.31  V prvých rokoch panstva Thurzovcov na Tematíne sa zachoval zaujímavý dokument o spore hradu so susednými zemepánmi, ktorý vyšetrovala Ostrihomská kapitula. Z písomností tohto sporu, v ktorom sa riešila problematika svojvoľných postupov hradného kastelára, sa dozvedáme, že krátko po roku1526 jestvovalo na Veľkom Váhu pri Lúke špeciálne zariadenie na vyberanie mýta od plaviacich sa pltí – tzv. klausúra.32 Alexeje Thurzo, krajinský sudca a miestodržiteľ v Uhorsku, zomrel roku 1543. Nemal mužských potomkov a so súhlasom panovníka svoje najdôležitejšie majetky, medzi nimi i Tematínske panstvo, testamentárne zanechal svojim dvom dcéram – Anne a Alžbete. Mužskí členovia rodu testament neuznali a začalo sa komplikované obdobie rodinných rozporov, ktoré sa skončili až roku 1596, keď zomrela bez potomkov,  Anna Salmová, dcéra Alžbety Thurzovej a Júliusa Salmu. Jej majetky pripadli Stanislavovi, Mikulášovi a Krištofovi, pravnukom kremnického komorného grófa Juraja Thurzu, ktorý bol starším bratom A. Thurzu. Tematínske panstvo sa však Thurzovcom vtedy ešte nedostalo. Bratia mali finančné ťažkosti, pretože investovali veľké peniaze do nákladných prestavieb hradov  Šintavy, Hlohovca a Bojníc. Museli preto roku 1598 dať Tematínske panstvo do zálohu Weinhartdtovi Salmovi za 48 tisíc zlatých. Weinhardt však robil všetko preto, aby najlukratívnejšiu časť panstva Banku, Piešťany skúpeľmi získal do svojej dedičskej držby33. Až po smrti Mikuláša (1609) a Krištofa (1614) sa podarilo Stanislavovi Thurzovi vyplatením záložnej sumy vymeniť hrad zo zálohu.34  
Stanislav Thurzo vykonal na hrade veľmi potrebné opravy a postaral sa aj o jeho lepšie vyzbrojenie. na to si povolal talianskeho puškárskeho majstra z Benátok Angela Ricciardiho. Stanislav zasahoval aj do hospodárskych pomerov obcí Tematínskeho panstva. Dvadsiateho septembra 1607 daroval obyvateľom Lúky zem – kopanicu neďaleko rieky Váh o veľkosti 37 jutár.35
Po smrti Stanislava Thurzo získala podľa testamentu z roku 1624 Tematínske panstvo jeho dcéra Eva. Vydala sa za Štefana Pográniho, no zomrela veľmi skoro ( r. 1627) bez potomkov. Podľa spomínaného testamentu panstvo Tematín v takom prípade malo pripadnúť jej bratovi Adamovi.36 Adam však zomrel roku 1635 tiež bez potomkov, ako i posledný Stanislavov syn Michal, ktorý zomrel r. 1636. Ním vymrel rod Thurzovcov po meči a celý ich majetkový komplex prevzala kráľovská komora. Z posledného roku panstva Thurzovcov na hrade pochádza jeden z dôležitejších písomných prameňov o Tematíne a o obci Lúka. Je ním urbár Tematínskeho hradného panstva z roku 1636.37 Informuje  okrem iného o tom, že v čase vyhotovovania urbára bol richtárom Ján (Joannis) Súkenník. Prísažní sú uvedení dvaja: Mikuláš Bajtos ( Nicolaus Baytos) a Martin Ďurečka ( Martinus Gyureczka). V urbári sú cenné údaje o obyvateľoch a o ich spôsobe vykonávania poddanských služieb. V obci bolo 27 sedliakov, ktorí hospodárili na 15 sedliackych usadlostiach. Z uvedeného vyplýva, že v tomto období sa pôvodné sedliacke usadlosti už nezachovali v celosti, ale v dôsledku dedenia sa rozbili na menšie časti. Len jeden sedliak – Ján (Joannes) Dornowech mal celú usadlosť, trinásť sedliakov malo v držbe polovičné usadlosti, tretinu usadlostí vlastnili piati a štvrtinové dvaja sedliaci. Usadlosti sa delili v rámci sedliackych rodín. Svedčí o tom aj skutočnosť, že viacerí sedliaci mali totožné priezviská. Napríklad v urbári je uvedených päť sedliakov s priezviskom Ďurečka ( Giureczka), dvaja s priezviskom Ivanowech, traja s priezviskom Lackovič ( Lazkovicz). Okrem nich sa v urbári uvádzajú ešte priezviská Bajtos, Pavlička ( Pauliczka), Ciklovič ( Cziklowicz), Cziczan, Ďurkovič ( Giurikowics), Vanivech, Hlinka ( Hlanka), Pistech, Pistowech. Urbár neuvádza, koľko hospodárskych zvierat chovali jednotliví sedliaci, ale opisuje len spôsob vykonávania pánskych povinností – devätnásť sedliakov vykonávalo službu koňmo, piati používali záprahový dobytok a dvaja na služby chodili pešo.
    Okrem sedliakom je v urbári uvedená aj časť obyvateľom Lúky, ktorí sa nazývali želiari. Pokiaľ sa sedliacke usadlosti skladali z intravilánu ( dom a záhrada) a extravilánu ( orná pôda, lúky), želiarske hospodárstva boli skromnejšie a tvoril ich spravidla iba intravilán. Medzi želiarov, ktorí vlastnili domy tzv. domkárov, patrili: Ján Súkenník, Martin Pecho, Tomáš Striklovič, Ján Tešlar, Ján Kristachovič, Kveta Václavka, Martin Vestenický, Ján HrehovJuraj Svýbocký. Dom želiara Mikličkovského bol v tom čase opustený. Je zaujímavé, že medzi sedliakmi i želiermi bolo pomerne veľa priezvisk s koncovkami – ič. Vyskytuje sa tu aj priezvisko Chorvát. To môže viesť k domienke, že v obci Lúka povinní platiť nasledovné poplatky: na sv. Juraja – 16,5 denára na usadlosť, na narodenie Pána 16,5 denára na usadlosť, na sv. Michala 16,5 denára na usadlosť, 1 kapúna ( vyklieštený kohút ) na usadlosť a 6 vajec.
    Lúka v dobe vyhotovenia urbára patrila medzi stredné až menšie obce panstva. V prvých rokoch 16. storočia sa počet domov pohyboval od 28 do 31. na porovnanie – Piešťany mali roku 1598 144 domov, najmenšia obec panstva – Nová Lehota – 20 domov.
  Obyvateľstvo Lúky popri poľnohospodárstve zaoberalo ovocinárstvom a pestovaním vinnej révy. O viniciach v Lúke sa dozvedáme z písomných prameňov už od roku 1551. Úroda hrozna bola veľmi kolísavá, ale niektoré roky boli úrodné, napríklad rok 1586, keď sa vyrobilo až 543 okovov vína ( 1 okov – 64 holiev, t.j. 0,5430 hl ), čo je vzhľadom na oblasť, v ktorej sa Lúka nachádza, celkom slušný výsledok.38 V roku 1674 bol v chotári obce pánsky vinohrad o rozlohe 21 kopáčov ( 1 kopáč – 338,4 štvorcového metra). 39 V obci pracovali aj hrnčiari. Výrobňa pálených hrncov bola pod Babou Horou. Hlinu získavali remeselníci z brala Lovičnej doliny. Priezvisko Súkenník uvedené v urbári naznačuje, že sa v obci vyrábalo plátno. Konope močili v močidlách, do ktorých sa napúšťala voda z Lúčanky.
      Urbár z roku 1636, ktorým sme sa vyššie zaoberali, bol vyhotovený v dobe, keď majetkové pomery Tematínskeho panstva sa po vymretí Thurzovcov výrazne zmenili. Časť hradu Tematín a jemu patriacimi dedinami spolu s panstvom Richnava zálohoval Ferdinand III. roku 1638 Jánovi a Ondrejovi Rottalovcom a ich sestrám Zuzane a manželom Júliusom Fitterom a Kataríne s manželom Františkom Šándorom. Medzi podmienkami, ktoré mali majitelia panstva dodržať, bolo , že svojich poddaných nemajú zaťažovať novými robotami ( nocivos et gravioribus), ale sa majú držať starého urbára. Z hľadiska rodiny Thurzovcov sa Tematín nedostal celkom do cudzích rúk. Bratia Rottalovci a ich sestry boli deti Márie Thurzovej, vydatej za moravského grófa Jána Jakuba Rottala, sestry palatína Stanislava Thurza.40  
     Roku 1639 im panovník udelil celé Tematínske a Richnavské panstvá rozdelené na štyri rovnaké časti. Ján Rottal, kráľovský sudca margrófstva moravského, sa svojho majetkového dielu vzdal v prospech Štefana Čákiho a jeho ženy Evy Forgáčovej.41 Július Fitter a jeho žena Zuzana Rottalová svoju časť majetku prenajali roku 1654 Jurajovi Berénimu.42 K rodinám, ktoré vlastnili Tematín, pribudli roku 1658 Berčéniovci, ktrorí na hrade našli útočište pred Turkami. Roku 1665 sa tu narodil Mikuláš Berčéni, hlavný veliteľ vojsk Františka Rákociho II.     Za Tureckého nebezpečenstva poskytovali považské hrady, medzi nimi aj Tematín, dostatok ochrany. O to viac boli vystavení tureckým nájazdom bezbranní obyvatelia obcí. Nebezpečenstvo týchto nájazdov sa zvýšilo hlavne po tom, čo sa roku 1663 podarilo Osmanskej armáde dobyť Nové Zámky, Nitru, Levice a Hlohovec. Odvtedy nič nebránilo, aby svoje výboje uskutočňovali čoraz viac na sever. Napríklad v októbri 1663 sa v plienení Považia dostali až po Trenčín. Koncom septembra 1663 poslal Husein paša, veliteľ Nových Zámkov, obyvateľom dedín severne od Hlohovca výzvu, aby uznali tureckú zvrchovanosť. Tým dedinám, ktoré odmietnu poddať sa Turkom, hrozil záhubou. Dediny na ľavom brehu Váhu teda inú možnosť nemali, len sa podrobiť. Urobili tak aj obyvatelia Lúky. Dedina sa formálne stala súčasťou novozámockého ejáletu a obyvatelia Lúky sa stali poddanými tureckého sultána sídliaceho v ďalekom Istanbule.
   Turci spísali nových poddaných do osobitného daňového súpisu (defteru) a vyrúbili Lúke daň. Podľa súpisu bolo v Lúke 59 osôb platiacich daň z hlavy. Pri priezviskách obyvateľov prekvapuje ich rozmanitosť. Uvádzame časť mien a priezvisk: Adamic Jano, Michal Ďuro, Ondro Kalis, Martin Dolinec, pastrier Moravan, Ondrej Kolár, Ďuro Kováč, Ďuro Pajkoš, Jano Firický, Michal Hájnik Ďuro Kubičan, Michal Kolár, Štefan Mlynár, Jano Ďuro, Mikuláš Ištevko, Mikuláš Hanus, Mikuláš Lacký.                                                                                                                                      
  Majiteľov domov napočítali tureckí úradníci 44. Každý platil 50 akče, dovedna 2200 akče. V súpise sa vyčíslila hodnota ďalších poplatkov: desiatok z obilia ( 220 kilov – 4400 akče), dvojnásobný desiatok (110 kilov - 1100 akče), desiatok z muštu ( 1050 pínt – 5250 akče), desiatok zo včelínov ( 50 akče), daň z oviec ( 135 akče), daň z mlyna o jednom kolese, ktorý pol roka melie ( 36 akče), daň z dreva a sena ( 750 akče), daň z pasenia a odmena hájnikovi (660 akče), da§ z ošípaných ( 190 akče), Celkovo bollo Lúke vyrúbených 14 771 akče. Na porovnanie: Hubina mala 12 000 akče, Moravany 10 400 akče, MOdrová 8180 akče.43
     V poslednej tretine 17. storočia, keď bezprostredné nebezpečenstvo od Turkov pominulo, strácali hrady svoju fortifikačnú funkciu. Aj pre šľachtu strácali miestami, ktoré im z hľadiska ich zvýšených nárokov  prestali vyhovovať. Preto sa sťahovala do pohodlnejších kaštieľov. Tak to bolo i u šľachtických rodín, ktorým patril Tematín. Berčéniovci si vybudovali kaštieľ v Brunovciach a Šándorovci  v Lúke. Lučanský kaštieľ vybudovaný v roku 167444 je neskoro renesančná stavba s krížovými a lunetovými klenbami, vybudovaná na pevnostná na pevnostný spôsob so štyrmi nárožnými vežami. Kaštieľ dal pravdepodobne postyviť syn Františka Šándora a Kataríny, rod Rottalovej, Gašpar Šándor so ženou Katarínou, rod. Sluhovou ( Catharina Szluha). Podľa ľudovej tradície bola Katarína energickou ženou a často zasahovala  i do náležitostí svojho manžela. Presadila, že kaštieľ postavili menší a inak, ako pôvodne plánoval Gašpar. Jej muž zväčšil svoju porážku so nápisu na tabuľu, ktorá pôvodne visela na jednej zo stien kaštieľa: Jaj annak a háznak, hol a tehében jarmot vet a bikának, voľne preložené: beda tomu dvorovi, v ktorom rozkazuje krava krava volovi.
   Už v prvom desaťročí existencie tohto kaštieľa sa v ňom uskutočnila dôležitá udalosť. Trinásteho októbra 1683 tu zasadlo valné zhromaždenie Nitrianskej župy.45 Po smrti Gašpara Šándora vykonali 24. septembra 1684 súpis majetkov Kataríny Sluhovej patril kaštieľ v Lúke s kaplnkou Márie Magdalény a maštaľami, záhrada, vinica, 20 vínnych nádob, 280 trnavských meríc ( okolo 74,2 hl) zmiešaného obilia, ročná úroda jačmeňa, t.j. 50 trnavských meríc (13,25 hl), 9 trnavských meríc  (42,40 hl) ovsa. Na obranu kaštieľa slúžila slúžila 1 bombarda a 6 muškiet. Do inventára kaštieľa patrilo 6 postelí, 10 stoličiek, 15 vínnych nádob. Pre potreby pivovaru boli v obci dva medenné kotly, väčší a menší a všetky k tomu potrebné nástroje. K hospodárskemu dvoru patrilo 5 kráv, 1 býk, 10 teliat, 30 oviec a kôz, 4 vymiškované a vykŕmené ošípané, 3 staré ošípané, 2 prasiatka, 36 sliepok a kohútov, 12 kačíc.
   K majetkom Kataríny Sluhovej patrili aj pozemky s ornou pôdou, ktoré sa nachádzali v lokalitách: Na zátrstí meríc, Na Babej hore s výsevou 30 trnavských meríc, Na Babej hore s výsevou 50 trnavských meríc, túto polohu však súpis udáva ako neplodnú pôdu. Pri Malej Modrovej ( Kis Modro) s výsevou 4 trnavských meríc, Chmeľnica s výsevou 6 trnavských meríc. V tejto lokalite bolo vysiate konope. K ďalším majetkom patrili Rudina s výsevou 8 trnavských meríc a Medzi hory s výsevou 6 trnavských meríc, Ohrada v Malej Modrovej, vinice tamtiež a konečne lúka Bajtošovská, obrábaná koscami. V súpise sa spomína aj meno richtára Jána Janovicha ( Ioannes Ioanovich), ktorý so synom Jánom choval 4 býčky a 1 kravu, i nemá poddaných – Juraj Michalovich a Michal Kleas. Okrem majetkov v Lúke patrila Kataríne Sluhovej aj štvrtina hradu Tematín.46
      Roku 1688 bol vyhotovený ďalší súpis majetku Šándorovcov. Dozvedáme sa z neho, že Šándorovcom v areáli kaštieľa pripadla väčšia pivnica a maštaľ a dve tretiny všetkých nehnuteľností patriacich kaštieľu. Anna Šándorová s Adalbertom (Vojtechom) Šándorom47 získali východnú časť kaštieľa, jeho západná časť s ostatným majetkom pripadla kráľovskej pokladnici. V súpise je i cenný zoznam poddaných Lúky: Michal Hainikovich, Anna Potocznich, Nicolaus Mlynarcicz, Nicolaus Laczkowich, Ioannes Halgas, Stephanus Hornych, Zachar Jurikovich, Adamus Dolnich, Georgius Michalowicz, Martinus Ferenczovich, Michal Kovács. Medzi opustené oblasti Lúky patrili tie, ktorých majitelia boli: Ioannes Ioanovich, Georgius Kolarovich, Martin Melicherovich, Martin Dolnich. Medzi tými, ktorí Lúku opustili, sa spomína Ioani Tomasowich. V súpise sa okrem nich uvádzajú mená Pechovka a Blaskovich.48
    Tematínskeho panstva sa dotkli i udalosti spojené s povstaním Imricha Tököliho. Za účasť na tomto povstaní skonfiškovali jednému z užívateľov Tematína – Štefanovi Čákimu ( Csákymu) mladšiemu (1635-1699), príbuznému Mikuláša Berčéniho, všetky majetky.49 Dekrétom Leopoldova I. z 11. decembra 1693 mu bol Tematín s obcami Lúka, Hubina, Moravany, Hrádok, Modrová, Modrovka, Stará a Nová Lehota, Ducové znovu darovaný.50  Keďže Štefan Čáki bol trikrát ženatý a mal 26 detí, zákonite sa po jeho smrti v roku 1699 objavili starostom s rozdelením Tematínskeho hradu medzi dedičov. Tí ho do roku 1702 užívali spoločne.51
    Udalosti spojené s povstaním Františka Rákociho II., ktoré sa odohrávali v rokoch 1703-1711, boli poslednými, v ktorých hrad Tematín plnil určitú úlohu. V tomto čase väčšiu časť Tematínskeho panstva vlastnili Berčéniovci. Ako sme už spomenuli, hlavným veliteľom kuruckých vojsk za tohto povstania sa stal Mikuláš Berčéni, ktorý sa na Tematínskom hrade narodil. Za povstania dal Berčéni hrad opraviť a dobre ho vybavil aj zbrojným materiálom, Zabezpečil i stálu vojenskú posádku na hrade. V prvých rokoch povstania sa Tematín stal miestom obliehania cisárskymi vojskami. Podarilo sa im zmocniť sa ho pod vedením nemeckého generála Stahrenberga. Vtedy došlo i k zničeniu písomností hradného archívu.52
           V júli 1708 táborili pod Temtínom – v Lúke hlavné sily Rákociho vojska. Ich veliteľ Mikuláš Berčéni sa zdržiaval v neďalekých Brunovciach. Tam ho 31. júla 1708 navštívil sám František Rákoci. Vtedy sa v Brunovskom kaštieli pravdepodobne uskutočnila aj dôležitá vojenská porada, ktorá ovplyvnila ďalší priebeh povstania. V ten istý deň sa kurici vydali z Lúky smerom k Trenčínu, aby 3. augusta 1708 pri Hámroch vybojovali s cisárskym vojskom pamätnú bitku, v ktorej utrpeli citeľnú porážku.53
   O osudoch Rákociho povstania, ako aj Tematínskeho hradu sa rozhodlo roku 1710. Po porážke rákociovských vojsk 22. januára roho istého roku sa v maďarskom Romháni definitívne rozplynul sen o protihabsburskom odboji. Krátko potom sa cisárskemu generálovi Heisterovi podarilo obsadiť Brunovce s cieľom zajať Berčéniho. Ten sa však o generálnom úmysle dozvedel, odišiel najskôr na Tematín a odtiaľ údajne v preoblečení sa mu  podarilo uniknúť horskými cestami až do Poľska. Kurici bránili hrad pred cisárskymi vojskami len formálne, predstierali, že Berčéni je stále s nimi. Vzdali sa až po troch dňoch, keď ich veliteľ získal dostatočný náskok. Ešte v tom istom roku Berčénimu skonfiškovali všetky temetínske majetky. Cisárske vojsko hrad zbúralo.54Pamiatku Berčéniho na Tematíne pripomínala veľká mramorová tabuľa, pripevnená na ľavej strane hradu pri hlavnej bráne: E VÁRBAN SZÜLETETT 1665, DECEMBER 6-án SZEKERESI GRÓF BERCSENYI<

Oznamy


Oznam

Elektronická adresa na doručenie oznámenia o delegovaní člena a náhradníka do okrskovej volebnej komisie pre voľby do orgánov samosprávnych krajov v roku 2017 :

obecluka@stonline.sk


zverejnené dňa 21.8.2017






Oznámenie verejnou vyhláškou výrub a orez stromov 

zverejnene.sk

portál na zverejnenie zmlúv, faktúr a objednávok